NIE JE TOČIŤ, AKO TOČIŤ, NAČIM AJ NAKRÚCAŤ…

NIE JE TOČIŤ, AKO TOČIŤ,

NAČIM AJ NAKRÚCAŤ…

Odpoveď, čo bolo v našom prípade skôr, my alebo kamera, je jednoduchá- MY! Ku kamere sme sa dostali ako študenti až v roku 1979 v S-klube a neskôr STEPS klube Strojníckej fakulty SVŠT v Bratislave  viac – menej náhodne. Vtedy, ešte ako KAF-áci (čítaj členovia krúžku amatérskeho filmu) sme prvýkrát videli 8 mm snímací prístroj Quarz, ako inak, sovietskej výroby. Dokonca nám ho aj požičali a tak sme mohli vzniknúť.

Prečo náhodne? Na fakulte sme boli skupina kamarátov, ktorí sme lapali statické obrázky do rôznych amatérskych fotoaparátov a niektorí boli už členmi fotografického krúžku. Chceli sme sa prihlásiť aj my, ďalší, teda Jano Kuska, Jaro Chomo a Igor Brezina, no v tomto  krúžku bol nátresk a aj keď sme predtým už fotografovali, nezobrali nás. Ešte bola šanca skúsiť aj akýsi filmový krúžok. Však to asi bude niečo podobné fotoaparátu. Probovali sme teda a po skúsenostiach s fotografickým krúžkom sme na “konkurze” svorne tvrdili, akí sme my filmoví machri a koľko už máme nafilmované. No a teda, že by sme v tom radi pokračovali a vytvorili pre S-klub a strojnícku fakultu nové filmové epopeje. Skutočnosť bola taká, že amatérsku kameru dovtedy nikto z nás asi ani nevidel. Na šéfa krúžku, Igora Rintela, ktorý nás prijímal sme museli urobiť veľký dojem, pretože nás bez mihnutia oka prijal. Radosti nebolo konca kraja až do chvíle, kým sme sa dozvedeli, že okrem vedúceho a nás troch novoprijatých tam nie je nik.  A to vedúci zakrátko zanechal štúdií. Ostalo nás teda pár totálnych začiatočníkov, dotiahli sme ešte nejakých kamarátov, tiež totálnych začiatočníkov a začali sme nakrúcať. Tak vznikol bratislavský KAF ako základ neskoršieho Nicolausfilmu. Zakladajúci členovia boli: Jaroslav Chomo, Igor Brezina, Ján Kuska, (všetci z Liptovského Mikuláša), ku ktorým sa postupne pridali Dušan Guráň (Trenčín), Vinco Györy, Gejza Szabó, Ján Murányi (všetci z Komárna), Jozef Uhliarik a František Okapec (obidvaja z Bratislavy). A všetci títo zakladajúci členovia, sú členmi Amafilmu Nicolaus dodnes.

Vybavenie krúžku bolo dosť sporé – jedna 8mm kamera Quartz na formát DS8, jedna 8mm premietačka Meos, prehliadačka a lepička na strihanie filmov, nejaký statív, premietacie plátno a asi jeden magnetofón. Hlavne, že nám sa zdalo postačujúce (lebo sme dovtedy nepoznali ani to), začali sme a celkom nás to chytilo. Samozrejme, že nás nik filmovať neučil a naše začiatky dlho boli (a vlastne dodnes často sú) formou pokus – omyl. Najprv to boli len pokusy záznamov zo školských akcií, no čoskoro sme sa už cítili byť režisérmi , tak hybaj nakrúcať hraný film. Prvý pokus (v roku 1980) pod názvom Ukradnutý plagát bol zrejme ďalší omyl (alebo dobrá škola?) a nepodarilo sa ho dokončiť. Najkrajšie bolo, že výsledok filmovania ste sa dozvedeli až po troch týždňoch, keď Vám prišli vyvolané filmy z laboratória. No ešte počas bratislavských štúdií uzreli svetlo projekčnej lampy naše prvé hotové čiernobiele hrané filmy – grotesky: Žobrák, U zubára a Slovenská story. Z dnešného pohľadu netvrdím, že to tiež nebol práve omyl, ale nečakaný ohlas hlavne filmu U zubára nás tak zmiatol a pomýlil, že sme sa nerozpadli ani po skončení štúdií. Časť KAF – ákov ostala v Bratislave a časť sa presunula do Liptovského Mikuláša.

Tu najprv Jano Kuska, ktorý sa prvý vrátil zo štúdií do Liptovského Mikuláša, založil začiatkom novembra v  roku 1983 Krúžok amatérskeho filmu pri vtedajšom V-klube Vysokej vojenskej technickej školy ČSSP. Tá, ako jediná z vtedajších inštitúcií v širokom okolí vrátane kultúrnych a spoločenských bola ochotná pristúpiť na našu, na tú dobu drzú požiadavku – 30.000.-Kčs, ktoré sme požadovali na základnú 8mm filmovaciu techniku pre založenie klubu. Sľuby sa sľubujú, no skutočnosť bola taká, že na začiatok sme nedostali nič. V sklade klubu síce našli a zverili nám do užívania jednu 8mm kameru sovietskej výroby LOMO, dva statívy, 2 reflektory a dve staršie filmové 16 mm kamery Krasnogor 2. V prípade potreby sme si mohli požičať aj 16mm premietačku zn. Meopta – Meoclub 16. Navyše 8mm kamera LOMO bola najlacnejšia amatérska kamera, čo bola na trhu. Zo srandy sme vraveli že nielen sa s ňou nedá filmovať, ale nie je dobrá ani na zatĺkanie klincov, lebo je z bakelitu. Nemali sme čím strihať filmy, nebola lepička a hlavne – nemali sme žiaden filmový materiál. Ale pod heslom “Nám to neva, my to vydr…” sme sa pustili hlavou proti múru. Vypísali sme na škole nábor do nového Krúžku amatérskeho filmu a zakladajúcimi členmi v Liptovskom Mikuláši sa stali: Ing. Ján Kuska, Ing. Igor Brezina, čat. abs. Ing. Róbert Naumov, posl. Ján Otčenáš, Eva Otčenášová, posl. rtm. Aleš Randula, posl. rtm. Ján Čermák, posl. rtm. Ján Poslíšil. Do konca roku pribudli posl. rtm. Igor Paulenka, posl. rtm. Jaroslav Paulenka, posl. rtm. František Kšír, posl. rtm. Jiří Petráš a rtm. Juraj Beňo. Musím povedať, že pekná úroda a na tú techniku, čo sme mali, adeptov až požehnane.    Schádzali sme sa vo vysokej  vojenskej škole v Demänovej raz do týždňa na návštevnej miestnosti. Na začiatku bola činnosť krúžku zameraná hlavne na teoretické prednášky z rôznych oblastí amatérskeho filmu a na inštruktáže o práci s technikou. Priznávam, dlhšie vydržali len najsilnejšie nátury.

Vo februári 1984 sme získali niekoľko kusov 16 mm filmov a kolektívne sme sa pokúsili nakrútiť s našimi dvomi staršími 16mm kamerami (ako inak – sovietskej výroby) jednu reportáž – Veľká cena Demänovských jaskýň. Bola to reportáž zo svetového pohára žien v zjazdovom lyžovaní v Jasnej. Napriek tomu, že technika bola sovietskej výroby, sklamala nás a film nedopadol podľa našich predstáv. Po zlých skúsenostiach so 16mm technikou sa vraciame späť k 8mm formátu Super 8, ktorý bol v tom čase zrejme najvýhodnejší pre amatérsky film. Získali sme už aj 8mm nezvukovú premietačku MEOS DUO a magnetofón. Mohli sme ozvučovať! Len pre zaujímavosť, ozvučovali sme na “dvojpás”. To znamená, že zvuk sa nahrával nie na film, ale zvlášť na magnetofónový pás. Pri začatí premietania bol magnetofónový pás nastavený na hlavách magnetofónu tesne za zavádzacím pásom a po spustení projektora sa magnetofón (používali sa veľké kotúčové magnetofóny) spúšťal na premietnuté štartovacie značky (krúžok a krížik), ktoré boli na filme. No a ďalší problém bol aj v tom, že každý magnetofón šiel (aj keď mierne) inou rýchlosťou, alebo sa jeho rýchlosť menila podľa kolísania napätia v sieti.  Samozrejme sa o nejakom presnom synchróne nedalo hovoriť. Ale keď zvuk bol len doprovodná hudba, prípadne s komentárom, dalo sa to celkom trafiť. Vylepšiť projekcie sa nám podarilo aj potom, čo sme prišli na to, že v každej polohe ide magnetofón inou rýchlosťou. Pri projekciách sa potom stávalo, že zvukový technik držal veľký magnetofón v rukách a jeho rôznym naklápaním dobiehal, alebo čakal obraz. Teda dolaďoval synchrón zvuku s obrazom. Jednoduché, nie???

Ďalšiu 8mm techniku sme si požičiavali od kamarátov a známych a jeden študent si dokonca kúpil aj vlastnú 8mm kameru. Japonskú!!! Zaujímavé. Tá nesklamala.

Nadviazali sme tiež spoluprácu s liptovskohrádockým KFA (Klubom filmových amatérov), ktorý bol v tom čase už dobre zabehnutý a zúčastňovali sme aj ich schôdzok a školení.

V roku 1984 skončili vysokú školu v Bratislave, následnú ZVS a vrátil sa  do Liptovského Mikuláša aj Jaro Chomo a bývalí, aj mimo mikulášsky členovia KAF-u z Bratislavy prešli do nového krúžku. Tak sa stal liptovskomikulášsky Krúžok amatérskeho filmu pokračovateľom bratislavského, lebo ten po našom odchode z Bratislavy zanikol. Mnohé hrané filmy sme potom nakrúcali na spoločných niekoľkodňových (aj) filmovačkách.

Koncom novembra v  roku 1984 si ma zavolal vedúci klubu na vysokej škole pplk. Zdeno Karas spolu s vtedajším pracovníkom klubu kpt. Pavlom Moravcom a oznámili mi, že sa nedočerpali všetky finančné prostriedky, ktoré boli určené na vybudovanie siene revolučných tradícií a že máme pre náš klub k dispozícii tých 30 000,-Kčs. Tak predsa, aj keď po vyše roku, dodržali sľub. Tušil som, že to nebude len tak a môj tušák ma nesklamal. Podmienka bola, že ich bolo treba minúť do konca roku. Dnes by som sa tomu usmial a na druhý deň by bolo po peniazoch a technika na ceste. Vtedy to bol problém!!!! Kvalitná technika bola vtedy len zo „západu“. V normálnych predajniach ju zohnať bol veľký problém. Možno tak ešte kameru, ale ostatné… Zatelefonoval som teda do Prahy do bazáru filmovej techniky pánu Havlíkovi. Už vtedy to bol vynikajúci bazár a dalo sa tam hodne nakúpiť. A trafili sme. Mal tam výbornú 8mm kameru Eumig 881 PMA , 8mm zvukovú!!! premietačku Rollei, prehliadačku na strih 8mm filmov a niekoľko ďalších vecí. Cenovo boli dobré a tak som sa vybral do Prahy na nákupy. No a tam som sa dozvedel takú zaujímavosť, že tieto veci predáva filmový amatér pán Adamovský, otec známej herečky Zlaty Adamovskej.

Nákupom techniky mala naša tvorba po technickej stránke na tú dobu pomerne slušnú kvalitatívnu úroveň. Techniku sme postupne ďalej dopĺňali a rozširovali aj o osvetľovaciu a zvukovú techniku. Napríklad zvukový mix pult nám vyrobil kamrát.  Ozaj, keď som spomenul zvukovú premietačku, to už bolo “iné kafe”, ako ozvučovať na dvojpás. A viete ako sa na ňu ozvučovalo? V “skratke” priblížim: Najprv bolo treba na hotový, zostrihaný film naniesť 0,8mm širokú magnetofónovú stopu. To sme film poslali do Prahy Dr. Rentzovi, ktorý mal na to zariadenie a do troch týždňov ste ho mali naspäť aj so zvukovou stopou v cene 1,-Kčs za meter stopy + poštovné. Samotná zvuková premietačka fungovala ako magnetofón, teda nielen že prehrávala, ale dalo sa na ňu aj nahrávať. Problém bol v tom, že film sa musel uzvučiť na jeden pokus. Počítače samozrejme neboli a tak nastala krásna kolektívna práca. Praktizovali sme to tak, že  jeden zvukár mal na stole dva kazetové magnetofóny a očíslované magnetofónové kazety s vybratými, a na začiatok nastavenými hudbami. Pri jednom mal kazety s nepárnymi číslami a pri druhom s párnymi číslami. Po spustení premietačky spustil magnetofón s kazetou č. 1. Pred miestom, kde bolo treba vystriedať hudby, spustil magnetofón s kazetou č. 2. Na pokyn režiséra ďalší zvukár za mix pultom urobil prelínačku, alebo iné zmixovanie týchto hudieb. Medzitým si prvý zvukár rýchlo prichystal v prvom magnetofóne kazetu s č. 3. Takto zvukár, ktorý obsluhoval magnetofóny, striedal pásky a “mixový” zvukár mixoval hudby až do konca filmu. Medzitým ďalší zvukár púšťal do mixu na pokyn režiséra na potrebných miestach z ďalšieho kazetového magnetofónu pripravený text, ktorý mixážny zvukár priebežne musel vmixovať do hudieb (potlačiť ich úroveň, aby bol text zrozumiteľný). Zvyčajne pri hranom filme bolo treba do filmu vmixovať aj ruchy. Tie sa samozrejme vyrábali priamo “na place” pri ozvučovaní. Podľa potreby boli v miestnosti rozmiestnení jeden až X “ruchárov” s mikrofónmi, ktorí podľa premietaného obrazu na potrebnom mieste filmu vyrábali pred s rôznymi pomôckami dopredu nacvičené ruchy, ktoré sa cez mixpult nahrávali priamo na film. No a toto všetko sa muselo podariť na jeden krát. Pokiaľ sa čo i len jeden z ozvučovacieho týmu pomýlil, išlo sa odznova. No a pri takom 10 minútovom filme pri 5-6 opakovaní už to nebola až taká krásna tímová práca… Jednoduché, však? :-)

Na vysokej škole v Liptovskom Mikuláši sme prijali i nový názov – NICOLAUS – Mikuláš.

Koncom 80-tych rokov minulého storočia sme už boli výborne vybavení 8mm technikou či už na snímanie, ozvučovanie, premietanie, mali sme výborný svetelný park, statívy, premietacie plátna, dostatok materiálu. Začali sme znovu koketovať aj so 16mm formátom – zohnali sme profesionálny 16mm strihací pult a 16mm profi kameru. Na tomto našom  technickom vrchole na klasický 8 a 16mm film prišiel nástup videa. Jeden čas síce tieto nosiče (8mm a video) fungovali súbežne, ale nástup videa bol dosť razantný. A to až tak, že značkové filmové laboratóriá nám už posledný film, ktorý sme nakrútili na 8mm film Agfa ani nevyvolali.

V roku 1989 nám  na základe našich výsledkov vysoká škola zakúpila aj prvú videokameru – Panasonic M7, na tú dobu za neuveriteľných takmer 100 000,-Kčs a mohli sme začať nakrúcať i na video. Samozrejme, najväčší problém bol zase v  tom, že sme nemali ďalšiu potrebnú videotechniku na strih a ozvučovanie, o premietaní ani nehovorím. Videotechnika bola v začiatkoch šialene drahá. Taký videoprojektor vyšiel vtedy okolo 350 000,-Kčs. Po technickej stránke sme začínali teda zase od začiatku. Navyše kvalita obrazu systému VHS, ktorý bol najpoužívanejší, bola žalostná a strihaním z videorekordéra na videorekordér, prípadne kopírovaním, šla rapídne dolu. S odstupom času môžem povedať, že tieto analógové video systémy boli obrazovo to najhoršie, na čo sme kedy filmovali. Veď napríklad aj bývalý 8mm film AGFA Super8 mal rozlíšenie 110 čiar na 1mm. To bol oproti VHS-kán priam brilantný obraz. Dodnes mi je ľúto obrazovej nekvality mnohých dobrých filmov,  ktoré sme nakrútili na formát VHS, S-VHS, alebo ďalšie analógové systémy.

V polovici deväťdesiatych rokov sme prešli pod  Posádkový dom armády, ktorý sa neskôr premenoval na Posádkový klub. Ale na názve ani tak nezáleží, hlavné je, že sme tu našli v rámci možností hlavne priestorovú podporu  pre našu prácu. Veľmi nepríjemné vtedy bolo, že videokameru sme museli nechať vo Vysokej škole. Naša existencia začala byť dosť vážne ohrozená, lebo sme nemali na čo nakrúcať a mohli sme točiť akurát tak pivo. Mali sme síce výbornú 8mm a 16mm filmovú techniku, ale tá bola už históriou a vhodná akurát do múzea. Na videotechniku sme samozrejme nemali. Priznám sa, už som uvažoval o skončení činnosti klubu. Vtedy sa stal malý zázrak a v podobe spasiteľa prišlo Osvetové stredisko v Liptovskom Mikuláši, s ktorým sme mali veľmi dobrú spoluprácu od začiatku nášho pôsobenia v Liptove. Zakúpilo totiž pre osvetu videokameru a jeden strihový videorekordér, ktoré nám zverilo do používania s tým, že sme pre nich dokumentovali ich akcie a mohli sme túto techniku využívať aj na vlastnú tvorbu. Druhý strihový videorekordér sme si zakúpili sami a to nám umožnilo pokračovať v tvorbe. Bingo!!!

Osvetové stredisko vtedy organizovalo okresné a niekedy aj krajské súťaže amatérskych filmov, ale čo bolo najdôležitejšie, okresná metodička pre film Juditka Feňvešová organizovala pre filmárov jeden – dva krát do roka školenia pre amatérskych filmárov, na ktorých lektorovali profesionálni filmári rôznych profesií. To bola pre nás veľká škola hlavne, keď začala v roku 1987 spolupráca liptovských amatérskych filmárov s vynikajúcim profesionálnym režisérom Samuelom Ivaškom. Samo Ivaška založil v Liptove pre filmárov v roku 1991 Prírodnú univerzitu, v rámci ktorej absolvovalo Školu kreatívnych médií v rokoch 1992 – 1993 aj časť nicolausákov. Už to neboli len teoretické školenia, ale od začiatku najmä praktické nakrúcanie amatérskych filmov pod vedením Sama Ivašku, ba dokonca aj spolupráca na jeho profesionálnych filmoch. Táto niekoľkoročná spolupráca bola veľmi významnou kapitolou v ére Nicolausu, ktorá posunula našu tvorbu, kreatívne cítenie a vnímanie sveta okolo nás o veľký kus dopredu.

Aby sme sa pokúsili  vyriešiť ďalšie fungovanie klubu aj do budúcnosti, založili sme v novembri 1998 Záujmové združenie občanov v oblasti neprofesionálneho filmu a fotografie s názvom Amafilm Nicolaus a snažili sme sa získať peniažky na tvorbu jednak vlastnou činnosťou a jednak sponzorsky. Tak sme si dokázali v roku 2002 kúpiť našu prvú trojčipovú videokameru. V posledných rokoch nám veľmi pomáha to, že sme sa registrovali ako príjemcovia 2% z daní fyzických a právnických osôb. Nie je to nič svetoborné, pretože kvalitná videotechnika bola a je stále drahá, ale významne nám pomáha  fungovať a hlavne tvoriť. Časy sa menia, videotechnika je stále kvalitnejšia a hlavane dostupnejšia a dnes majú už Nicolausáci, ktorí aktívne tvoria, aj vlastnú videotechniku. Nie všetci členovia totiž nakrúcajú samostatné filmy. Mnohí jednoducho spolupracujú pri nakrúcaní filmov, či už ako herci, alebo technickí spolupracovníci, participujú na scenároch, pomáhajú pri strihaní, ozvučovaní, či pri organizovaní rôznych akcií a  projekcií, alebo jednoducho – chcú byť pritom.

Za 35 rokov, sme nakrútili viac ako 180 filmov a stovky záznamov rôznych podujatí. Spočiatku to boli hlavne humorné a satirické hrané filmy, no postupne sme k nim pripojili i dokumentárne, reportážne a publicistické filmy ba i prvý filmový  rýdzo liptovský klip na pesničku Stratená princezná so skupinou Ústredné kúrenie. Vtedy sa ešte nedalo hovoriť o videoklipe, pretože bol nakrútený na 8mm film. A dokonca medzi našimi filmami sú aj dva animované filmy.

Samozrejme, že sme sa s týmito filmami chceli aj pochváliť a zdá sa, že dosť sa nám to aj podarilo. Získali sme desiatky ocenení nielen na najvyšších domácich súťažiach a festivaloch, ale úspešne sme reprezentovali i na súťažiach a festivaloch v Argentíne, Arménsku, Belgicku, Bulharsku, Českej republike, Estónsku, Fínsku, Francúzsku, Chorvátsku, Japonsku, Južnej Kórei, Luxembursku, Macedónsku, Maďarsku, Malte, Nemecku, Poľsku, Portugalsku, Rakúsku, Rusku, Švajčiarsku, Taliansku, Tunise, USA a videli nás aj v Holandsku, Grécku, Veľkej Británii a Slovinsku,

Že nicolausáci majú nielen tvorivé, ale aj organizačné schopnosti svedčí aj to, že sa už pravidelne podieľame na organizovaní okresných a krajských súťaží neprofesionálneho filmu a Národné osvetové centrum nám zverilo aj spoluusporiadateľstvo troch celoštátnych filmových festivalov v Liptovskom Mikuláši, ba dokonca sme sa nemalou mierou podieľali a boli sme spoluorganizátori i na usporiadaní 69. svetového festivalu neprofesionálneho filmu UNICA. Samozrejme, že keby nepôsobil v Liptovskom Mikuláši náš klub, nikdy by voľba organizovania UNICA v rámci Slovenska nepadla na Liptovský Mikuláš.  Tento festival sa koná každoročne v inom členskom štáte UNICA, trvá 10 dní a na Slovensku sa konal vôbec po prvý krát v histórii. Samotné mesto vtedy navštívilo vyše tristo účastníkov z 36 členských štátov UNICA.

Uskutočnili sme desiatky premietaní na Slovensku a v Českej republike, niekoľkokrát sme boli v televíznom vysielaní a aj keď sme hlavne filmári, uskutočnili sme aj štyri vlastné fotografické výstavy a na niektorých fotografických súťažiach sme sa  nielen zúčastnili, ale nás aj ocenili. Pravidelne sme sa prezentovali s programom Nicolaus a jeho hostia aj na festivale humoru a satiry Slovenské gagy v Kremnici.

Aby sme sa cítili stále mladí, snažíme sa zaujať aj tenegerov a mnohí „nicolausáci“ pokračovali  v  rozvíjaní svojho talentu na vysokých školách zameraných na filmovú a televíznu tvorbu doma a aj v zahraničí.

V poslednej dobe sme si začali neoficiálne hovoriť Nicolausfilm a nemyslite si, že riešime len  problémy, alebo že nakrúcame  stále len filmy (aj keď spoločné filmovačky majú tiež svoje neopakovateľné čaro) ! Občas točíme aj pivo. To vtedy, keď si spravíme spoločnú akciu s našimi starými členmi či už z Bratislavy, alebo s bývalými študentmi, ktorých sa vystriedalo v klube už pekných pár desiatok. Samozrejme, že pritom nechýbajú ani naše rodiny a dobrá nálada. Takýmito akciami boli napríklad každoročné trojdňové „filmsesion“  pre nicolausákov a ich priateľov, ďalej sú to napríklad spoločné výjazdy na niektoré filmové festivaly,  alebo pravidelný  každoročný Pochod Nicolausu na bežkách “Za inšpiráciou“, ktorý mal už 18.ročník a Cyklopresun Nicolausu alias Nicolausbiketour, ktorý má za sebou už  7. ročník,  a ďalšie príležitostné akcie.

No a samozrejme, na veľkú radosť našich manželiek, každý týždeň absolvujeme pravidelné utorňajšie stretnutia Nicolausu, kde točíme tiež viac pivo, pretože utorky nenakrúcame filmy, ale pripravujeme, rozoberáme scenáre, vymýšľame témy, debatujeme, konzultujeme, organizujeme, konzumujeme a dodržiavame pitný režim.

P.S.  A to je Nicolausfilm už posledným amatérskym filmovým klubom na Slovensku. Ostatní filmári sú už len sólo jazdci. Na rozdiel napríklad od Čiech…

Category: Aktuality
You can follow any responses to this entry through the RSS 2.0 feed. Both comments and pings are currently closed.

Comments are closed.