25. utajený covidový pochod na bežkách

alebo: Bizarné víťazstvo

Medzi pravidelné aktivity členov klubu amatérskych filmárov NicolausFilm z Liptovského Mikuláša - okrem natáčania filmov, samozrejme - patria aj dve športové. V lete je to cyklojazda, no a v zime lyžiarska turistika na bežkách. Aj napriek prísnym obmedzeniam kvôli pandemickej situácii, tomu nebolo inak ani tohto roku. V sobotu, 20. februára, sa filmári stretli na už 25. ročníku tohto podujatia.

Autobusom sme sa z Liptovského Mikuláša odviezli na Čertovicu, kde sa naša spanilá, 20-kilometrová túra začínala. Pozapínali sme si teda bežky a vyrazili.

Pretože som vo svojom pokročilom veku stál na bežkách po prvý krát, pohyb na nich nebol pre mňa taký prirodzený, ako pre ostatných účastníkov. No a keď sa po prvých 100, či 200 metroch stúpania do kopca spanilý pochod menil na zápas s gravitáciou, bežky som vyzul a s lyžami na pleci pokračoval pešo. V mojom prípade to bolo naozaj jednoduchšie než na lyžiach. Ostatní – pretože to na bežkách vedia – si to samozrejme patrične užívali…

Keď bol terén trasy nenáročný, bežky som si samozrejme obul, a v rámci svojich možností pokračoval na nich. Padal som však skoro častejšie, než stál na lyžiach, a preto som sa – po racionálnom zvážení situácie a za nepríjemnej bolesti zadku – rozhodol bežky vyzuť a pokračovať pešo. V cieli budem minimálne za rovnaký čas, ako na bežkách, ak nie skôr – vravel som si. To ma ale už na rázcestí asi pol hodiny čakali parťáci, ktorí mi oznámili, že pre nezjazdnosť pôvodnej trasy sa zvyšných 5 km predlžuje na 8! Aby som neomeškal autobus domov, v panike som si na trase bežky obul ašte asi 2×, z celej trasy som na nich však prešiel asi iba 20%. Ja a bežky nie sme jednodcho vzájomne kompatibilní.

Súčasťou tohto podujatia je aj súťaž o najväčšiu zbytočnosť, ktorú si účastníci so sebou vezmú. Víťazmi boli napríklad Linkový telefón, bažant na moč pre imobilných pacientov, maketa Eifelovky, či mapa Vietnamu. Tento ročník som bezkonkurenčne vyhral ja. Šokujúco bizardne, pretože v mojom prípade boli najzbytočnejším predmetom paradoxne – bežky – ktoré mi boli skôr na oštaru než na úžitok, keďže som skoro celú trasu prešiel – s bežkami na pleci – pešo! Autobus domov som nakoniec s prehľadom stihol – ešte som si s parťákmi stihol dať aj pivko. Ďakujem Janko – na revanž.

Všimol som si ale, že zimná snehová trasa pre bežky sa v lete zmení na cyklotrasu!…

Fotky z tohto podujatia si môžete pozrieť vo fotoalbume po kliknutí na ilustračné foto vpravo hore, no a čoskoro tu bude snáď aj filmový reportážny dokument v podobe videa. (Peťo Rybín)

Category: Aktuality
You can follow any responses to this entry through the RSS 2.0 feed. Both comments and pings are currently closed.

Comments are closed.